pondelok 29. septembra 2014

Metakognície v rozhodovaní



Na úvod by som rád definoval pojem metakognícia. Meta- je prípona, ktorá obvykle označuje niečo nad alebo vyššie, teda ak je niečo meta, tak sa to nachádza nad určitým stupňom, od ktorého začíname. Kognícia označuje podľa slovníka naše poznávacie schopnosti. V psychológii je to pomerne široký pojem, ktorý popisuje všetko, čo do nejakej miery súvisí s poznávaním a poznaním ako procesmi, ktoré prebiehajú v našej (ale prípadne aj umelej) psychike. To znamená, že kognitívna veda sa zaoberá myslením, rozhodovaním, pozornosťou, pamäťou, riešením problémov, jazykom, atď.
Metakognícia predstavuje naše vlastne uvažovanie nad týmito procesmi, teda ide napríklad o myslenie o myslení, teda ide o akúsi nadstavbu alebo novú nadúroveň. S metakogníciou sa stretávame bežne v našich životoch. Ak sa napríklad posťažujeme, že máme zlú pamäť, lebo si niečo nepamätáme, tak vlastne reflektujeme na poznanie o vlastných kognitívnych procesoch – pamäti. Ale metakognícia nepredstavuje iba uvažovanie o uvažovaní. Metakognícia má tri zložky. Monitoring, ktorý spočíva v procese monitorovania alebo sledovania vlastných kognitívnych procesov. Metapoznanie, ktoré je sumou poznania o vlastných kognitívnych procesoch a regulácia vlastných kognitívnych procesov na základe získaného poznania o nich – teda poslednou zložkou je kontrola.
Môže sa zdať, že ide o značne abstraktnú oblasť výskumu odtrhnutú od reálneho života. Ide napríklad o snahu vyliečiť rakovinu, alebo získať potravu pre celý svet. Ale význam metakognície bol oceňovaný už od staroveku, keď napríklad vo veštiarni v Delfách bol nápis: „Poznaj sám seba.“
Ako to však súvisí s rozhodovaním? Predstavme si situáciu, že si musíme vybrať medzi dvomi produktmi alebo dvomi službami. Výskumníci zistili, že ľudia považujú za náročnejšie, ak by pre svoju voľbu mali napísať 10 dôvodov, než keby mali uviesť len dva dôvody. Toto poznanie sa zdá byť samozrejmé, ale to bola len prvá časť výskumu. Ľudia, ktorých sa pýtali na náročnosť vymenovania 10 dôvodov mali následne väčšiu nechuť vykonať rozhodnutie, než ľudia, ktorých sa pýtali na náročnosť vymenovania len dvoch dôvodov. Pritom nevedeli, či sa od nich bude vôbec žiadať vymenovanie nejakých dôvodov pre danú voľbu. To je len jeden z príkladov toho, ako naše rozhodovanie ovplyvnil faktor, ktorý sme si neuvedomili – v spomenutom príklade bola vôľa učiniť rozhodnutie ovplyvnená irelevantným kontextom – teda nepodstatnou informáciou, ktorá by rozhodovanie nemala ovplyvňovať (ale nanešťastie sa tak veľmi často deje).
Tieto nepodstatné informácie a procesy majú na nás vplyv práve z toho dôvodu, že sú neuvedomené. Pritom často existuje jednoduchá pomoc – uvedomenie si ich. Teda pozretie sa na vlastné rozhodovanie akoby z nadhľadu alebo odstupu, ktorý nám dovoľuje vidieť aj širší obraz a v tomto širšom obraze sa môže objaviť aj vplyv nepodstatných informácií. Teda inak povedané, ide o metakogníciu – monitorujeme vonkajšie vplyvy na naše rozhodovanie, spoznáme ich vplyv a následne toto poznanie aplikujeme v kontrole alebo náprave.
Metakogníciu možno vidieť aj v predchádzajúcich príspevkoch na blogu – napríklad profesionálni vojaci sa naučia spoliehať sa na svoju intuíciu v nebezpečných situáciách a je to práve metakognícia, ktorá im dovolí spoznať, že by sa touto intuíciou mali riadiť, keďže si napríklad uvedomujú, že sa na ňu môžu spoľahnúť, lebo už majú dostatok skúseností. Prípadne iní profesionáli môžu cielene navodzovať u seba pozitívnu náladu, ak vedia, že im to prospieva pri rozhodovaní. Nie vždy sa však jedná o emócie a intuíciu, metakogníciou je aj to, keď sa rozhodneme radšej nahradiť intuitívne reakcie premyslenou úvahou. Alebo poznanie toho, že na danú úlohu naše vedomosti a skúsenosti nestačia a radšej to prenecháme niekomu, kto je v danej oblasti expertom. Práve táto posledná možnosť môže byť v rozhodovaní veľmi potrebná. Profesionála možno poznať aj podľa toho, že si uvedomuje svoje limity. Mnohí ľudia však žijú v ilúzii, že majú v určitej oblasti dostatok informácií – napríklad sa sami diagnostikujú za pomoci wikipédie alebo podobných stránok a podľa toho sa aj sami liečia – čo je zlyhanie v metakognitívnej oblasti, ktoré môže viesť aj k potencionálne fatálnym rozhodnutiam.
Metakognícia a analýza vlastného procesu rozhodovania môže byť však časovo náročná, preto sa často ľudia pri rozhodnutí riadia napr. prvým kritériom, ktoré im príde na myseľ a pod. Neznamená to, že by takéto rozhodovanie bolo chybné. Ak sa však ukáže ako chybné, je práve úlohou metakognície zistiť, kde presne počas procesu rozhodovania nastala chyba. A je tiež prejavom metakognície, keď sa tejto chyby v budúcnosti vyvarujeme. Dalo by sa teda povedať, že metakognícia predstavuje fundamentálny prvok pri skvalitňovaní rozhodovania nielen profesionálov, ale i laikov.

Mgr. Marek Jurkovič
Autor je doktorandom na Ústavu experimentálnej psychológie SAV.
.

sobota 27. septembra 2014

Pozitívne emócie a rozhodovanie




Skúmaniu pozitívnych emócií sa dlhodobo venovala oveľa menšia pozornosť ako skúmaniu negatívnych emócií. Negatívne emócie totiž vznikajú rýchlejšie a sú silnejšou pohnútkou k správaniu ako pozitívne emócie. V súčasnosti sa však mnohé výskumy už poukazujú aj na pozitívne emócie a ich dobrý vplyv na procesy súvisiace s rozhodovaním, ako je tvorivosť, flexibilita myslenia a prístup k širším asociačným sieťam.
Za akých okolností však majú pozitívne emócie priaznivý vplyv a kedy zas nepriaznivý? Pre zhodnotenie vplyvu (nielen pozitívnych) emócií je dôležité rozlišovať medzi integrálnym a náhodným vplyvom emócií na rozhodovanie. Výskum integrálneho afektu dokumentuje vplyv subjektívnych zážitkov, ktoré sú relevantné pre dané rozhodnutie. Je to emócia priamo súvisiaca s úlohou a pocit, ktorý je rozhodovaním nabudený, je často interpretovaný ako intuícia. Napríklad strach, ktorý pociťujeme pri rozhodovaní zahrnujúcom riziko, odráža mieru, do akej sme ochotní dané riziko postúpiť.
Na druhej strane, výskum náhodného afektu sa zameriava na niekedy nejasný vplyv subjektívnych emočných zážitkov, ktoré s daným riešením problému nesúvisia. Napríklad, ľudia si selektívne z pamäte vybavujú informácie, ktoré sú v súlade s aktuálnou náladou a tieto informácie využívajú pri ďalšom rozhodovaní. Tieto procesy vysvetľujú, prečo ľudia v dobrej nálade posudzujú veci optimistickejšie a ľudia v zlej nálade pesimistickejšie.
Výskum vplyvu emócií na rozhodovanie sa zaoberá najmä otázkou toho, či emócie rozhodovaniu pomáhajú, alebo tento proces skôr narúšajú. Výskum týkajúci sa vplyvu náhodného afektu poukazuje skôr na rušivé dôsledky, alebo prinajmenšom nepredvídateľné vplyvy (v závislosti napr. od miery rozhodovacej zhody, alebo miery aktivácie emócie). Na druhej strane, výskum týkajúci sa integrálneho afektu vo všeobecnosti poukazuje na nevyhnutnosť emócií pre normatívne správne riešenie.
Pozitívne emócie môžeme zažívať náhodne po určitej nečakanej a šťastnej udalosti, no za určitých okolností si ich vieme aktívne navodiť aj sami, príp. aspoň zmierniť následky prežívania negatívnych emócií. Lepšie uvedomovanie si svojich emócií pomáha ľuďom smerovať pozornosť k prioritám.
Pozitívne emócie nám na jednej strane naznačujú, že všetko je v poriadku a môžu teda viesť k väčšiemu uvažovaniu nad vecami a zvýšenému mysleniu, tvorivosti, resp. k celkovému rozšíreniu repertoáru možností správania. Na druhej strane môžu však viesť k horšiemu výkonu práve preto, že dostatočne nesignalizujú človeku, že úloha si vyžaduje analytickejšie rozmýšľanie. Pozitívne emócie signalizujú priaznivú situáciu organizmu, no ich efekt je recipročný: pozitívne emócie takisto produkujú priaznivú situáciu pre organizmus, a to nielen v súčasnosti, ale majú dlhodobý vplyv. Pozitívne emócie stoja za to, aby sme ich kultivovali nielen ako konečné stavy, ale aj ako prostriedky na dosiahnutie psychologického rastu a zlepšenej duševnej pohody. Cieľom by však nemalo byť odstránenie negatívnych emócií, ale upustenie od neužitočných pokusov zbaviť sa bolesti. Vhodnejšie je preto kultivovať všímavosť, ako určitú metaschopnosť, ktorá nám pomôže rozlíšiť, akú informáciu nám jednotlivé emócie v danom okamihu prinášajú a uvedomovať si ich vplyv na rozhodovanie.
Navyše sa zistilo, že dokonca aj nerealisticky optimistické očakávania výrazne zvyšujú výkon a prinášajú lepšiu náladu, sebaistotu, sebaúctu a odhodlanie, preto môžu mať napokon oveľa väčšie výhody pre človeka než presnosť očakávaní. Ľudia, ktorí intuitívne rozumejú, aké výhody prinášajú pozitívne emócie, dokážu svoje emócie zvládať a regulovať, čo vedie k ich väčšej duševnej pohode a odolnosti voči negatívnym udalostiam v živote. Navyše, to že je niekto realista neznamená, že jeho predpovede vlastnej budúcnosti sa ukážu ako presné. Nadmerne pesimistické očakávania môžu pôsobiť demoralizujúco a predpovedané výsledky, hoci aj presné, môžu byť málo uspokojivé. Keďže žijeme v svete, ktorý je vo svojej podstate neistý a málo predvídateľný, zdá sa, že mierny optimizmus je pomerne racionálna adaptačná stratégia. Ak uznáme zenovú múdrosť, že nie sú dobré a zlé rozhodnutia, dobrá nálada nám prinajmenšom pomôže znášať dôsledky tých rozhodnutí, ktoré sme už urobili.



Viac o pozitívnych emóciách a rozhodovaní sa dočítate v aktuálnom čísle Československej psychologie: Vladimíra Čavojová (2014). Pozitívne emócie a rozhodovanie. Československá psychologie, 58, 4, 355-367.


PaedDr.Vladimíra Čavojová, PhD.
Autorka je výskumnou pracovníčkou
na Ústave experimentálnej psychológie SAV